Pred zimným spánkom

Fotografia č.1

Posledný , najkratší blog a potom  dlhšia prestávka, lebo to hlavné som  v podstate už v predchádzajúcich blogoch vyjadril. Spočiatku som ani neuvažoval, že by som niekedy nejaký blog písal a zrazu ich bolo viac. Niekomu sa blogy pozdávali, iným som pohol žlčou, čo sa snažili kompenzovať úpenlivým hľadaním nedostatkov na odchovoch z našej chovateľskej stanice. Samozrejme pozitívne výstavné výsledky negovali a čakali na svoju príležitosť, ktorá sa nedávno dostavila, lebo na jednej z výstav sa objavila sučka od nás skutočne nie vo výstavnej kondícii. A keďže doteraz som nikdy netušil, že chovateľ nesie zodpovednosť stav kondície jedinca, ktorého predvádza majiteľ, som rád, že sa našli ľudia, ktorí nielen na tento „chovateľský prehrešok“ poukázali, ale sa aj dobre zabávali. Odhliadnuc od toho, že logicky nie všetko v chove vyjde podľa predstáv chovateľa si dovolím tvrdiť, že sučka, ktorá sa stala terčom posmechu, je a zostane vždy aziatom a je šanca, že ak priberie bude vyzerať inak, na rozdiel od  jedincov v majetku  práve tých, ktorí hýria na jej účet nekonečným humorom. Hlava spomínanej sučky má určite správne parametre a kto sa v našom plemene orientuje, to nemá problém postrehnúť. Niekedy v budúcnosti / nie však v blízkej / skúsim venovať správnej stavby hlavy a rôznym typom celý blog.

Fotografia č 2

Pochopil som, že v mnohých blogoch som musel naozaj trafiť do čierneho, keď sa dotknutí „majstri“ dokázali vysmievať aj slovám, ktoré sa nachádzajú v úvode našej webovej stránky. Ale prosím, majú na to právo v rámci demokracie vyjadrovať svoj názor. Zostane len ľuďoch, ktorí sa snažia v našom plemene zorientovať, či uveria slovám chovateľa, ktorý odchoval desiatky vrhov a svoje poznatky získaval nielen osobnými skúsenosťami, ale najmä kontaktmi s chovateľmi priamo zo Strednej Ázie. 30 rokov činnosti našej chovateľskej stanice / v roku 2014 / a s tým spojené skúsenosti na jednej strane a  skupina šamanov, čarodejníkov a bosoriek tvoriacich „nové atraktívne plemeno“ za pomoci kríženia kaukazského vlkodava z hájovní a lesovní, na strane druhej.

Fotografia č 3

Každý si môže slobodne vybrať a samozrejme aj spokojne sa baviť na čom chce. Za seba len môžem skonštatovať, že pre mňa zapájanie kaukazských vlkodavov do chovu aziatov ako aj  existencia evidentne netypických jedincov, ktorými sa niekto dokáže dokonca aj chváliť, zábavné nie je a ani písanie blogov o týchto novodobých SAO zábavou nebolo, naozaj nie, veď je to skôr smutné. Bavte sa, tešte sa, odhaľujte nedostatky, možno Vám to časom pomôže pochopiť, v čom spočíva naše plemeno.

Popis k fotografiám:

1./Foto Sučka bez výstavnej kondície, chudá, vtiahnuté brucho, ale s pekne modelovanou hlavou.
2./ Foto - Netypická hrubá suka z ktorej už aziat nikdy nebude čo dokumentuje aj nesprávna stavba hlavy. Skúste si predstaviť existenciu takej sučky v Strednej Ázii a jej prácu pri stáde, nemysliteľné.

3./Foto - SAO s krvou kaukazského vlkodava. Paradoxne chovatelia matky tohto psa, ktorí úspešne  položili základ kríženia SAO s KV sa na vychudnutej sučke bavili asi najviac.

„Večne - na večné časy“.

 

Čo Vás napadne v súvislosti s týmito slovami? Mne ku slovu večne pasuje sága od Gulbranssena – Večne spievajú lesy a so slovným spojením večné časy to známe, za socializmu do nás tlačené: “So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“

Našli by sa určite aj iné spojenia, ale tento blog je tradične venovaný hlavne psom,  najmä aziatom a tak skúsim nájsť k týmto slovám nejaké paralely, ktoré ma napadnú v spojení aziatmi a problematikou súvisiacou s nimi.

 Niekedy to večne a na večné časy môže byť pozitívom, niekedy negatívom a niekedy dokonca v rámci našich psov doslova pohromou /

TAMERLAN (import Uzbekistan)

Večne je niekto na výstavách spokojný, čo nemusí byť vždy pre neho a pre plemeno pozitívom a naopak, to, že je niekto večne nespokojný nemusí znamenať len negatívum a niektorých môže dokonca tá večná nespokojnosť posúvať vpred. Víťazi výstav si myslia, že tak bude na večné časy a pri prvom neúspechu vinia celý svet z nespravodlivosti.  Neraz si myslia, že víťazné jedince sa automaticky stávajú legendami a beda tomu, kto im oponuje!

Večne si niekto myslí, že práve jeho aziati sú najlepší a večne sa nájdu takí, ktorí nepochopia, alebo nechcú pochopiť, že kvalita aziata sa neskrýva v získaných tituloch, ale najmä v type pôvodných aziatov a charaktere, ktorý spolu s odolnosťou voči rôznym klimatickým podmienkam a  odolnosťou voči bolesti sa nedajú ničím nahradiť. Skutočnými legendami sa stávajú aziati, ktorí svoj charakter dokazujú jednak v bežnom živote pri stádach, ktoré ochraňujú a v bojoch – šampionátoch. Kto si pamätá víťazov krásy hoci aj zo Svetových výstav? Možno my niektorí, ktorí sme sa takých podujatí zúčastnili, ale kto iný? Víťazi zvyknú bývať rôzni, iný typ bol v Helsinkách, iný v Budapešti, iný v Miláne a často sú získané tituly spojené s trendom, ktorý práve „frčí“, nehovoriac o tom, že posudzovanie je vecou subjektívnou a tieto výstavy väčšinou posudzujú rozhodcovia, ktorí majú aprobáciu na množstvo plemien a raz sa im páčia biele, raz čierne a v mnohých prípadoch dávajú prednosť obrovským naoko síce atraktívnym psom, ale v skutočnosti jedincom, aké by ste v Strednej Ázii videli zriedkavo, lepšie povedané, pri stádach takmer nikdy. A to nehovorím o tom, že mnohým rozhodcom sú nejaké vnútro plemenné typy ukradnuté a často ani možno ani netušia, že také niečo u aziatov existuje. 

Aziat iba v zlom sne

Veľký, čo najväčší s veľkou hlavou, trebárs aj netypickou, so slušným pohybom / a niekedy ani to nie /,  býva základom úspechu a majitelia takýchto víťazov si skutočne myslia, že majú jedinečné, najlepšie psy,  v najlepšom type. V poriadku nech si myslia, ale takéto psy budú a zostanú legendami, len pre nich samotných a o pár rokov po nich „neštekne ani pes“ , padnú do zabudnutia, zatiaľ čo na druhej strane skutočné legendy, ktoré si prívlastok legendárny skutočne zaslúžili pretože dokázali svojím charakterom presne to, čo sa od aziata očakáva, zostanú legendami  na večné časy a to oprávnene. Pravda, ak by ste niektorých z nich predviedli na komerčných výstavách, mnohí by krútili nosom a podľa trendu akým sa zvykne posudzovať by dostali ocenenie prinajlepšom „veľmi dobré“ ak nie „dobré“. Samozrejme nie všetky jedince, ale  som si istý, že taký Kjor Kaplan, alebo aj Menek by to mali viac ako ťažké a vo výstavnom ringu by neuspeli. Napriek tomu boli a zostanú  populárnymi legendami medzi skutočnými milovníkmi aziatmi doslova na večné časy

Je síce pravda, že večne budú spory o smerovaní v chove a tiež, že si budú podaktorí večne húsť tú svoju pravdu, ktorá v skutočnosti vôbec pravdou nie je, čo možno aj vedia, ale účelovo budú radšej zavádzať, lebo sa im to hodí.

Ten istý pes (mladý a dospelý)

Neberú pritom do úvahy danosti nášho plemena, veď ako inak sa dajú pochopiť neraz posmešné narážky na psov iného ako ťažkého typu a slová, že do našich končín dovezené jedince priamo zo Strednej Ázie, sú akýmsi odpadom len preto, že nevyzerajú podľa šablóny – veľký, ťažký? Možno si tí ľudia ani neuvedomujú, že aziat patrí medzi psy, ktoré skutočné dozrievajú  mentálne aj fyzicky až okolo tretieho roku a práve to je pre nich typické a nie, že mladý pes vyzerá ako trojročný a ten trojročný už potom často ani ako aziat nevyzerá. A možno by bolo obrovským prekvapením pre tých, ktorí také neuvážené slová na adresu importov zo Strednej Ázie vyriekli, ak by sa niekde náhodou na lúke stretli dva psy, jeden veľký, mohutný „výstavný krásavec“ a ten druhý obyčajne vyzerajúci, nazvaný odpadom. A som o tom presvedčený, že by nikdy viac urážlivé slová nezazneli a možno by aj pochopili čo hlavne nášho aziata ctí.

Asi to už patrí ku kynologickému dianiu, že večne sa nájdu majitelia a chovatelia, ktorí nemajú problém v rámci väčšej šance na predaj svojich šteniat, napísať, povedať čokoľvek, len aby to bolo pre záujemcov atraktívne a príťažlivé. A tak sa môžeme dozvedieť, okrem výstavných úspechov propagovaných jedincov aj to, že majú spravené testy povahy, že sú nekonečné zdravé, vrátane zázračne vynikajúcich hodnôt RTG.

Pravda, skutočnosť nebýva vždy taká rúžová ako je navonok prezentovaná, lebo tieto super zdravé jedince tie svoje jedinečné vlastnosti svojim potomkom „ k počudovaniu“ nepredávajú podľa predstáv chovateľa ako i nových majiteľov šteniat. Inak téma RTG, čo sa týka aziatov by si určite zaslúžila samostatnú kapitolu, lebo je to naozaj zaujímavé ako niektoré „ na oficiálnych dokumentoch“ neskutočné zdravé jedince, nie sú schopné väčšej záťaže a majú zreteľné problémy v pohybe, alebo naopak jedince, ktorých namerané hodnoty nie sú ideálne, ale fungujú omnoho lepšie. Možno by stálo za to aspoň pouvažovať nad teóriou, ktorú prezentoval ruský kynológ Vlasenko, že pre aziata  je dôležité najmä to, aby mal dobré svaly a že súčasné vyhodnocovanie dysplázie pomocou RTG je v podstate scestné a zavádzajúce a hodnotenie by nemalo byť pre všetky plemená rovnaké. To sa mi zdá celkom prirodzené i keď nikdy v minulosti som sa nad tým podrobne nezamýšľal. Istá logika v tom určite je, už len v tom, že aziata zrovnávať napríklad  s nemeckým ovčiakom nemôžeme.

AGŠAM: sučka po rodičoch importovaných z krajiny pôvodu

Okrem toho genetická danosť nie je jediná, ktorá sa podieľa na vývoji kĺbov, takže sa môže reálne stať, že jedince, ktoré nie sú geneticky zaťažené problémami, ale ich výsledky čo sa týka RTG nie sú dobré v dôsledku iných faktorov / strava, pohyb, úraz /, zostanú na okraji záujmu bez možností zapojenia do chovu.

 Pri lákaní na kúpu šteniat môžeme u niektorých chovateľov postrehnúť aj zmienky o výborných, dokonca testovaných povahách, ale kto vie o čo sa jedná, znovu musí len skonštatovať, že večne sa nájdu špekulanti, ktorý vedia ako na ľudí- laikov zapôsobiť. Skutočné testy povahy u našich aziatov totiž nespočívajú v tom, že sa majiteľ so psom prechádza medzi skupinou ľudí, alebo absolvuje prekážkový beh medzi balónikmi, poprípade sa nasimulujú rôzne komické situácie vhodné skôr pre pobavenie akoby mali slúžiť na overenie správnej povahy. Skutočné povahové testy sa robia len jediným spôsobom, ktorý overí takmer všetko, čo sa u testovaného jedinca, overiť dá. Fyzickú disponovanosť, odolnosť voči bolesti, spôsob, taktiku boja, ktorú aziati využívajú pri ochrane stád voči vlkom a iným šelmám. To sa nedá overiť žiadnym divadielkom, ktoré niektorí absolvujú a potom to prezentujú ako overenie – testovanie povahy. Viete si predstaviť, že si príde poľovník kúpiť k niektorému chovateľovi šteňa jagteriéra na inzerát, v ktorom sa píše, že rodičia majú testované povahy a keď príde dozvie sa, že jagteriér sa síce bojí vliezť do nory a tiež sa boji líšky, ale úspešne bol testovaný napríklad na spolužitie s človekom? Hlúposť, obdobná ako som uviedol v súvislosti s našimi aziatmi.

Som presvedčený o tom, že je nutné rešpektovať u každého plemená jeho náležité danosti.

Známy rozhodca Kacneľson, na ktorého sa neraz odvolávajú najmä tí,  ktorým sa to hodí, lebo nemajú povahovo zdatné jedince, poukazuje na súčasný stav nášho plemena SAO a jeho predstaviteľov, ktorí sa zúčastňujú rôznych turnajov a šampionátov konaných za účelom overenia charakteru a bojových vlastností. Takzvaní „bojčatnici“ hľadia zvyčajne jedným smerom a ich cieľom je vyhrávať za každú cenu. Niektorí nemajú, žiaľ,  zábrany a prilejú krv iných plemien, do SAO, alebo do KV, ktoré sa týchto turnajov zúčastňujú. Pre naše plemeno  je to obrovské negatívum a v tom má Kacneľson pravdu, lebo overenie pováh sa už týka rôznych krížencov a nie nášho plemena. Hovorí tiež o tom, že je nutné zachovať pôvodné typy aziatov a nie účelovo vytvárať nové plemeno, myšlienka s ktorou sa vieme tiež, verím, že väčšina, stotožniť. Na druhej strane Kacneľson nevidí zmysel v tom, aby sa v nových podmienkach života aziatov overovali povahy tak ako sa to robí po stáročia v krajinách pôvodu. Je to samozrejme legitímny názor skúseného kynológa a rozhodcu, ale v tom prípade logicky nasleduje otázka. Ako overiť bojové vlastnosti a odolnosť voči bolesti, teda atribúty, ktoré neodmysliteľne nášmu plemenu patria? Chceme meniť našich psov, ktoré sme si mnohí kupovali a obľúbili hlavne kvôli tomu aké majú vlastnosti? Máme chuť vytvoriť nové plemeno s inými vlastnosťami a prispôsobiť sa tak požiadavkám novej „pokrokovej doby“?

 Sen o modernom aziatovi sa môže skončiť takto

Pre tých, čo to chcú takto, sú tie úvahy a tiež tie spomínané vymyslené povahové testy vyhovujúce, ale pre mnohých z nás je to neprijateľné. Bolo by obrovskou tragédiou pre aziata, alebo ak chcete SAO, že by postupne strácal vďaka európskym chovateľom všetko to, čo ho robí aziatom.  Tisíce rokov  padne do zabudnutia a krásne ušaté psy s chvostmi, veľké, ťažké, ledva dýchajúce, nevyrovnané, povahovo slabé, no skrátka celkom iné psy by mali byť náhradou? Nie, tak to teda nie! To by sme nemali dopustiť a verím, že ani nedopustíme, hoci by bol trend posudzovania na výstavách akýkoľvek a nech budú v móde hoci aj jedince veľkosti hrocha!

Žiaľ slovenský klub nemá podľa krokov z posledných rokov úprimný záujem, aby aspoň to, čo sa dá v rámci klubu pozitívne ovplyvniť v prospech SAO, ovplyvnil. Najprv spokojne uprosia rozhodkyňu, aby zmenila známku „dobrá“ na „veľmi dobrá“ a tak umožnia  psovi, ktorý nie je aziatom dostať sa do chovu,  potom bez problémov  označia psa z útulku za aborigéna, ktorého postavia na roveň aborigénov zo Strednej Ázie, veď preukaz pôvodu nemá ani jeden, tak prečo nie? A majitelia novozrodených SAO sú spokojní. Ten prvý, ktorému dopomohli dostať do chovu kaukazského vlkodava a k tomu ešte bezzubého, možno o trochu viac.

Večne budú tvrdiť, že volajú na posudzovanie najlepších odborníkov a to hlavne z Ruska a je to jedno, že daný rozhodca rozumie hlavne malým plemenám a večne sa budú brániť takým rozhodcom ako je Farida Bolkunova a jej podobným, lebo majú strach, že by sa dozvedeli o ich „krásnych psoch“ pravdu, ktorá by mohla bolieť.

Z Mochoviec vytvoria slogan: „Výstavy v Mochovciach na večné časy a nikdy inak“ akoby nestačilo, že pred pár rokmi zorganizovali výstavu v lokalite známej množstvom  infikovaných kliešťov, čo si reálne odniesol jeden slušný mladý pes, ktorý o pár mesiacov uhynul a rozbory jednoznačne potvrdili, že to mal na svedomí infikovaný kliešť. To si fakt nepamätám v histórii chovu SAO u nás, aby sa obidve výstavy konali len na jednom mieste, jedna prosím, ale za každú cenu obidve a práve v Mochovciach? Asi bol ten, kto to navrhol a presadil ožiarený zázračnými lúčmi mochovskej jadrovej elektrárne a nemôže sa z ich vplyvu vymaniť. V tom prípade by sa to možno dalo ešte ako tak pochopiť, ale dôvod môže byť aj prozaickejší, súvisiaci s množstvom ľudí, ktorí sa výstavy na konkrétnom mieste zúčastnia, ale to je v podstate jedno, efekt je rovnaký: „ Mochovce na večné časy a nikdy inak“

Tempora mutantur, et nos mutamur in illis. (Časy sa menia a my s nimi./ platí a my, ktorí sa aziatom venujeme od 90. rokov vidíme ako sa z normálnych pohodových ľudí, vďaka zvoleniu do Výboru SKaáRO pravidelne stávajú neomylní a hlavne na svoje osobné záujmy mysliaci ľudia. Áno, funkcie sú dobrovoľné a nikto im nezaplatí za čas, ktorý venujú v prospech činnosti klubu, ale buď to robiť chcú, alebo nechcú. Ak sa však rozhodnú, že svoj čas na funkcie obetujú, nesmie to by dôvod  k spupnosti a ich práca by mala byť nasmerovaná v prospech plemena a možno sa mýlim, ale minimálne za posledné roky tomu tak nie je, pretože tých negatívnych signálov arogancie sa objavilo viac ako dosť. Nič však netrvá večne a nič nemusí byť na večné časy, hoci na škodu, členovia sú tradične pasívni, pričom si neuvedomujú, že práve tá ich ľahostajnosť umožňuje niekomu z Výboru SKÁaRO produkovať také ledačiny ako posúvať chov SAO „ vpred“ za pomoci KV / kaukazských vlkodavov / , alebo si spraviť z lokality pri jadrovej elektrárni, nedobytnú, „večnú svätyňu“.

No aby som nezabudol, nie tak dávno nám podaktorí kolegovia chovatelia pomerne jednoznačne proklamovali, že v žiadnom prípade sa turkménske psy nemôžu páriť so psami z iných oblastí Strednej Ázie a zdôvodňovali to rôznymi teóriami, ktoré by nepochopili ani samotní Turkméni, ktorí si do chovu spokojne zapájali kvalitné, hlavne afganské psy. Samozrejme, nikto nemôže a ani nechce spochybňovať kvalitu turkménskych psov, pravdou však zostáva, že každý aziat z rôznych oblastí Strednej Ázie je plnohodnotným aziatom a nie menejcenným len z toho dôvodu, že nie je z Turkménska. Paradoxne najväčší propagátori turkménskych psov siahli práve v týchto dňoch k spolupráci s tadžickým chovateľom z chovateľskej stanice Sajod a priviezli z Tadžikistanu afganské psy, ktoré ani nie tak dávno pre nich nemali cenu, lebo neboli psami turkménskymi. Možno by sa vážený Radžabali / tadžický majiteľ chovateľskej stanice Sajod / čudoval, keby si prečítal príspevky , ktoré svojho času odzneli na českom fóre, čo sa týka tadžických a afganských psov od ľudí, s ktorými našiel v tejto dobe spoločnú reč, ale myslím, že v podstate je dobré, že svoje postoje títo ľudia prehodnotili a že to bude len a len v prospech nášho plemena. Som rád, že svoje postoje prehodnocovať nemusím a že som ich našiel u Radžabaliho na „bojčatnickom fóre a záverom tohto blogu Vám ich ponúkam. Sú to slová váženého človeka, majiteľa chovateľskej stanice Sajod, ktorý má v súčasnosti vo svojej chovateľskej stanici mnoho výborných tadžických a mnoho importovaných kvalitných afganských psov, z ktorých jedna prekrásna sučka zavítala do ČR, niektoré do Bulharska a možno pribudnú aj ďalšie importy.

„Môžem povedať na základe video materiálov, že sa dá vidieť niekoľko typov aziatov / vlkodavov / a to nielen v Afganistane, ale aj v Tadžikistane. To isté sa odohráva v histórii Turkménska. Aziati / vlkodavy / sú vo viacerých typoch na teritóriu celej Strednej Ázii a privlastňovať si určité typy len k svojmu teritóriu je určite nesprávne“  - Radžabali / Khurram /

A celkom na záver pridávam moje prianie: Na večné časy nech u nás aziat zostane aziatom, takým akým ho vyšľachtili národy Strednej Ázie aspoň u väčšiny chovateľov ak už tu máme „pokrokových šľachtiteľov“  nového plemena, ktorému je umožnené vystavovať pod značkou SAO!

"Býk je nebezpečný spredu, kôň zozadu, ale hlupák zo všetkých strán!"

Výstižný výrok neznámeho autora aktuálny aj pre dianie v našom plemene, len by som možno zmiernil  a tých, deformujú mienku o našom plemene, ako aj plemeno samotné by som nazval nerozumnými, hoci tí, ktorí to robia vedome by si možno aj to pomenovanie hlupák, spokojne zaslúžili.

obrázok ako paródia na novo tvoriace sa plemeno, ktoré nemá s aziatmi takmer nič spoločné. V pozadí obrázky netypckých predstaviteľov plemena.

Neberúc ohľad na možné negatívne ohlasy sa teraz pokúsim viac priblížiť aziatov, známych ako SAO / stredoázijský ovčiak / na základe faktov, ktoré sú v rámci nášho plemena všeobecne známe a pre každého kto má záujem aj dostupné. Spravím tak hoci je isté, že táto téma bude zase akýmsi  červeným súknom pre tých, ktorí reálne argumenty budú ako vždy z princípu odmietať.  Verím však, že sa k prečítaniu tohto blogu dostanú aj ľudia nezaťažení svojimi chovateľskými aktivitami  a postojmi k nášmu plemenu, ktoré nie sú správne. A tiež by som chcel veriť, že bude aspoň trochu prínosom pre začiatočníkov a laikov, ktorých sa rozhodujú zadovážiť si práve jedinca , ktorého pôvod je v Strednej Ázii. Čo mám teda na srdci a čo ma viedlo k napísaniu týchto riadkov? V prvom rade údiv nad tým ako si niektorí chovatelia a to žiaľ aj dlhoroční naše plemeno interpretujú a čo všetko sa pokúšajú zakryť do tých známych alibistických viet, že je každého osobná vec akých jedincov v rámci nášho plemena chová, vlastní, alebo propaguje, lebo aziat sa vyskytuje vo viacerých typoch, čo predkladajú ako dôkaz správnosti ich pohľadu.  V skutočnosti je to však inak, lebo pravdou síce je, že aziat sa vyskytuje vo viacerých konštitučných typoch s rôznymi typmi hláv, ale sú isté zásady, ktoré doslova musia platiť, ak teda budeme hovoriť o aziatoch, alebo ak chcete o SAO a nie o inom vymyslenom novom plemene. A  ktorých zásad sa to týka?  To nie je až tak zložité, pretože tie hlavné zásady sú jednak pomenované v štandarde a tiež sa o najdôležitejších požiadavkách na správnych jedincov pre naše plemeno dozvedáme od ľudí najkompetentnejších a to od odborníkov  a chovateľov aziatov z krajiny pôvodu – Strednej Ázie. Neexistujú správne typy, vážiace okolo 100kg a tak isto  100cm nie je výškou, ktorá nášmu plemenu náleží. Ak Vám toto bude niekto niekedy tvrdiť tak vedzte, že takéto miery existujú iba v niečích mylných predstavách.  A reálne neexistujú ani miery, ktoré by sa týmto vymysleným mieram približovali. Skôr ako budem postupne pridávať fakty, ktoré moja slová potvrdia, poukážem na skutočnosť, ktorú tak často a radi niektorí jednoducho ignorujú.

Aziat je v prvom rade pes vyšľachtený na každodennú neľahkú prácu v rôznych ťažkých klimatických podmienkach a k tomu musí mať nevyhnutne zodpovedajúce povahové a tiež exteriérové vlastnosti.

Albert - šampión Turkménska

Naozaj si niekto môže myslieť, že národy, ktoré toto úžasné plemeno počas tisícročí šľachtili, nevedeli o tom, že príliš ťažké a obrovské monštrá by si svoju prácu nezastali?  Žiadne zázračné miery, aby niekoho ohurovali, žiadne hrubé laby s obvodom 20cm, žiadne úľavy pre požiadavky na charakter. Vyšľachtili presne také plemeno  aké potrebovali a ktoré bolo schopné existovať a pracovať v prostredí, v ktorom by iné plemená prežili pri takej záťaži ako aziati  len veľmi ťažko. V nasledujúcich riadkoch uvediem dokazujúce fakty o správnych a najčastejších mierach aziatov.

 

Akbara - absolútne plochý stop

 Fakty:  

 1) Štandard

Súčasný štandard udáva nasledovné miery:  Psy minimálna výška 70 cm, váha minimum 50kg. Suky minimálna výška 65 cm váha minimum 40kg.

Štandard je z roku 2010 a v starých štandardoch SAO, ale aj v štandarde Turkménskeho / stredoázijského / vlkodava / sú hodnoty ešte nižšie.

Niekto by mohol namietať, že v štandarde sú udávané minimálne hranice a vrchná je teda neobmedzená, avšak v turkménskej publikácii Turkménsky alabaj je už dodatok s názvom  Žiaduce miery psa,kde sa udáva kohútiková výška 74 cm. Sú tam aj iné miery, ale toto je pre nás v súvislosti s témou najpožadovanejšia informácia. Teda žiadne miery typické skôr pre osla, ale len skromných 74 cm.Samozrejme neznamená to, že by psy v SÁ neboli aj vyššie, ale práve táto výška je udávaná ako žiaduca a túto skutočnosť budú dokumentovať aj nasledovné informácie.

2) Reálne hodnoty namerané v krajinách pôvodu: 

Profesor Labunskij pri svojich poznávacích cestách v Turkménsku a Tadžikistane udáva nasledovné hodnoty:

Priemerná výška 68 cm (od 62 do 73 cm)

Priemerný obvod laby 13 cm (od 12 do 15 cm)

Profesor Labunskij spomína aj psov s výškou okolo 75 cm a jedného psa menom Kara- Kelle s výškou 81 cm, ten mal obvod laby 14, 5 cm. Jeho majiteľom bol  Nurjagdyev, ktorý vlastnil tiež psa s obvodom laby 15, 5 cm. Mimochodom ani starý Akguš nemal väčší obvod laby ako 15 cm. Profesor Pilščikov udáva nasledovné miery psov v Kazachstane – Kohútikova výška 65 – 74 cm a obvod láb 13 -14 cm.

V publikácii o psoch nášho plemena píše o turkménskych psoch Farida Bolkunova, Kjarizov a Gorochov sa tiež hovorí o výškach okolo 75 – 76 cm a tiež váhe 56 kg.  Sú psy aj vyššie a ťažšie, ale výšky a váhy s číselnou hodnotou 100  absentujú a samozrejme aj im podobné. A tak je tomu aj v Tadžikistane, Uzbekistane a tiež v Afganistane.  Čierny Jekemen, Biely Jekemen a mnohí ďalší mali normálne miery, typické pre aziatov a neboli to žiadni giganti, ich výška bola okolo 75 cm, obvod láb 14-15 cm.  A o mnohých šampiónoch posledných rokoch by sa dalo dokonca povedať, že boli suchej konštitúcie.  Podobné miery, ktoré som tu uviedol       

 Poznáme aj od profesorov Massona a Mazoreva a ja len dúfam, že si nikto nedovolí spochybniť mená, ktoré sú v rámci nášho plemena nespornými autoritami. Kto, kde a kedy zaznamenal v Strednej Ázii         psov s tými zázračnými mierami a váhami, ktoré by radi podaktorí u aziatov videli?

Kazachstan

            

  3/ Slávne mená šampiónov a legendárnych psov Strednej Ázie.

                       Uvádzam  niektoré mená slávnych šampiónov a legendárnych psov SÁ a pridávam informáciu, že žiaden z menovaných aziatov neatakoval váhu a kohútikovú výšku, ktoré by sa približovali k magickým vysokým  hodnotám Kule, Biely Jekemen, Čierny Jekemen, Kara-Kelle, Ryžij Eľbars, Eľbars, Biely Medveď, Džellad, Šer, Gjozigara, Akguš,Tochmet, Kjor Gaplan, Gonurdža, Alar, Alaman, Gonurchan, Arvana, Karagjoz, Aľbert, Eldyz, Poľvon, Kokki, Babur,Gaplan, Krasnyj Gaplan,Berkut, Menek, Pelen, Kajtmaz , Sakar, Alač a mnohí ďalší, ktorých vymenovanie je príliš zdĺhavé. Medzi nimi mnoho potomkov tu uvedených psov odchovaných už v Rusku,  na Ukrajine, alebo iných krajinách.  A tak isto títo potomkovia v chovateľskej stanici Kara-Kelle, Karavan Iti, alebo iných chovateľských staniciach, vynikali najmä svojím typom zodpovedajúcim psom SÁ a nie nadmernými hodnotami  výšky, alebo váhy.

Pes Kjarizova

Skúsme teda porovnať argumenty s chovateľmi, alebo majiteľmi, ktorí majú doteraz predstavu o tom, že aj príliš ťažké a vysoké psy nášho plemena patria k typickým  predstaviteľom aziatov. Samozrejme ak je vôbec čo porovnávať, lebo neverím, že by bol niekto schopný poukázať na viacerých jedincov, že aziati s váhou jatočného býčka a výškou oslíka sú v plemene bežným javom. Iste, Rusko je veľkou krajinou a Ukrajina tiež, takže sa nemôžeme čudovať, že niektorí chovatelia vsadili na kartu, čím väčší, čím ťažší je to, čo je dobré a to hlavne preto, lebo takéto psy sú pre zákazníkov, často laikov atraktívne. Ubezpečujem však, že väčšina takýchto psov nemá s aziatom už nič spoločné, hoci by boli pre niekoho najatraktívnejšími na celom svete. Ak niekto chce nech si chová novo tvoriace sa neidentifikovateľné plemeno, takýmto aktivitám sa zabrániť nedá. V každom prípade by však bolo čestné, aby tieto psy nikto neprezentoval ako typické psy Strednej Ázie, lebo takými určite nie sú. A výstavy, prosím, do toho nepleťte, tie už dávno ukázali, že sú o všetkom možnom len o správnom pohľade na aziatov, nie. Veď medzi aziatmi sa dokázal na Európskej výstave v Rakúsku, ale aj na Svetovej v Taliansku presadiť kaukazský vlkodav, keď sa stal Európskym víťazom a vyhral svoju triedu na Svetovej výstave v Miláne. Myslím, že tento fakt hovorí za všetko.

Krásna hlava

                   Existuje však ešte jeden veľmi vážny faktor negatívne ovplyvňujúci naše plemeno a tým je nerešpektovanie charakteru plemena. To je pre plemeno ešte väčším problémom, pretože keď niekto rozpráva báchorky o nadmerných mierach, síce zavádza, ale nenapácha toľko škody, ako tí, ktorí nerešpektujú danosti plemena a pretvárajú si ho na svoj obraz. Najčastejšie na cvičiskách za výdatnej podpory figurantov. U nášho plemena je nutné si uvedomiť, že bolo tisícmi rokmi formované národmi Strednej Ázie a samotnou prírodou. Nadobudlo isté povahové vlastnosti, ktoré sa stali ich neoddeliteľnou súčasťou a nasilu meniť charakter týchto psov má neraz nepríjemné následky pre majiteľov, ale aj okolie, nehovoriac o tom, že prístupom ako ku služobným plemenám sa ničí u aziatov to, v čom vynikajú nad ostatnými plemenami a čo je u nich jedinečné. Je to schopnosť samostatného rozhodovanie v krízovej situácii. Nikto ich nikdy neučil, kedy a ako majú chrániť zverený majetok pastierov v podobe kočujúcich stád. Nikto im nikdy neukazoval, pozri tu, tu zostaneš a budeš strážiť tento vyhradený priestor. Sami si určujú hranice svojho teritória a to nemusí byť vyznačené žiadnym plotom, alebo ohradou. Majú neuveriteľné teritoriálne cítenie a miestni obyvatelia ich nikdy voči človeku nedráždia. Žiaľ v mnohých iných krajinách vrátane nášho Slovenska a susednej ČR to býva inak. Mať aziata je aj o zodpovednosti, to si mnohí, ktorí si ho pretvárajú podľa seba a potrebujú si vyhojiť ego, alebo komplexy vôbec neuvedomujú. Skúsenosti s figurantmi a dráždením už podaktorí máme ešte z 90. rokov, keď sme robili bonitáciu v štýle ruskom Dossafe / obdoba nášho Zväzarmu /. V tej dobe boli pohryznutia aziatom pomerne častým javom, dokonca boli na výstavách pohryzení aj majitelia predvádzaných jedincov. Som presvedčený o tom, že to bol dôsledok prípravy na vtedajšiu bonitáciu, ktorá obsahovala útok figuranta priamo na psa. Žiaľ, v tej dobe som to pokladal aj ja za prospešné a mal na tom svoj diel, že sme skúšky povahy takto robili.

Turkmén

Časom po získaní bližších poznatkov o aziatoch ako aj na základe osobných skúseností som pochopil, že to bol absolútny nezmysel takýmto spôsobom vstupovať do psychiky aziata. Nebudem tu rozpisovať mnohé pomerne dramatické strety ľudí s aziatmi, ale môžem skonštatovať, že dráždiť aziatov a nabudzovať na ľudí je obrovským rizikom., ktoré sa môže vypomstiť.  Je pravda, že sa môže a aj používa na stráženie, ale učiť ho k tomu netreba, je to jeho prirodzená vlastnosť a ak na to, aby ustrážil svoje teritórium nemá, tak žiadnym nabudzovaním na cvičiskách ho k tomu neprinútite, maximálne tak môžete z neho spraviť asociálneho a nevyspytateľného psychopata. Aziat by mal byť v prvom  rade ovládateľný, to je alfa a omega, vedieť ho privolať za každých okolností. Netreba mu výcvik – sadni, ľahni, vstaň a podobne, ale musí vedieť prísť na zavolanie. Samozrejme, predpokladá sa bežná socializácia, ale to je  tak asi v základe všetko. Farida Bolkunova neraz na seminároch zdôraznila, že aziat nie je služobným psom a kto chce služobného psa mať, nech si zadováži plemeno iné. Čo myslíte prečo sa v Strednej Ázii a v niektorých bývalých krajinách Sovietskeho zväzu konajú šampionáty, ktorých víťazi sa stávajú legendami v plemene? A sú to šampionáty a turnaje, kde aziati zadržiavajú figurantov, alebo v cvičení aké absolvujú služobné psy?

Takto overujú povahy

Samozrejme, že nie, lebo tomuto plemenu to nenáleží. Na druhej strane bojujú v športovom zápase kde dokazujú akým spôsobom sa vyrovnávajú v boji s vlkmi a inými dravcami. Tam ukazujú psy svoje pravé charaktery. U nás sú takéto turnaje zakázané, ale to neznamená, že ich treba nahradzovať nabudzovaním aziatov voči ľuďom. Veľmi často sa k povahám aziatov vyjadrujú na cvičiskách skúsení  kynológovia, ktorí stanovujú, či má daný jedinec povahu dobrú, alebo nie a to väčšinou po aktivitách figuranta. Tu však nastáva problém, lebo títo špecialisti- kynológovia majú skúsenosť hlavne so služobnými psami a aziatom nerozumejú. Netvrdím samozrejme, že všetci, ale ak by rozumeli, nesnažili by sa učiť aziata hrýzť na rukáv, alebo dokonca robiť zadržanie. Za tých viac ako 20 rokov som mal veľa aziatov a to niekedy aj pomerne ostrých a neviem si predstaviť, že by si niekto len tak dovolil vstúpiť k nám do dvora bez ohlásenia a to s výnimkou prvého môjho psa Kerima, som nikdy nechodil so psami na cvičisko a k tomu, aby mi ustrážili majetok som ani nikdy nepotreboval  žiadneho nabudzovateľa – figuranta. Samozrejme nie sú všetky jedince povahovo rovnaké, ale aj ten miernejšej povahy vie svoje teritórium ustrážiť.  Na rôznych kynologických podujatiach určených pre naše plemeno sa veselo dráždia naši aziati, majitelia behajú s nimi medzi balónikmi, utekajú proti fúriku, nechajú sa prepadávať v lese figurantom, ktorý je v úlohe zlodeja, alebo iného gaunera. A málokto si uvedomuje, že je to všetko umelé a tiež, že aziat to môže tak aj vnímať. Prečo sa za každú cenu snaží niekto vtláčať našim aziatom  čo nie je pre nich prirodzené? Čo myslíte ak by sa aj prejavoval  niektorý z aziatov tak, že by nevynikal strážením, ale bol by výborným bojovníkom, ktorý by vedel zdolať ťažkých protivníkov, nebál by sa, bol by odolný voči bolesti, bol by to dôvod na jeho zatratenie zo strany majiteľa? V Strednej Ázii určite nie, v našich končinách by špecialisti kynológovia služobných plemien spokojne označili takýto charakter za nevyhovujúci. Dajme našim aziatom čo im patrí, berme do úvahy ich charakterové vlastnosti zo všetkými plusmi a negatívami  a hlavne nepretvárajme nič, čo je dané. Ani zo slovenského čuvača nikto nerobí služobného psa, ani z poľovníckeho psa nikto nerobí strážneho psa a ani z mastifa nikto dostihového. Aljašského malamuta neposielame do nôr, aby ulovil líšku, alebo jazveca,čínskeho naháča nezapriahame do saní, basenžiho neučíme štekať. Tak prečo nás láka s našim aziatom robiť stopy, aportovať, zadržiavať figurantov, keď mu to zjavne nenáleží? Prečítajte si malý úryvok ako reagujú aziati v Strednej Ázii pri príchode cudzieho človeka ku stádu, ktoré strážia. Pastierovi stačilo jedno zavolanie k tomu, aby aziati  zostali ako prikovaní . Potom jednoducho podišli, oňuchali ma a stratili akýkoľvek záujem, ale neprestávali ma sledovať, nespúšťali ma so svojho zorného uhlu do momentu, kým som neopustil hranice zóny  za ktorú niesli zodpovednosť.

Veľký by bol, ale aziat rozhodne nie

A to je celý princíp správania sa aziatov pri ochrane a neverím tomu, že by si dovolil ten cudzinec nasilu prekračovať ich teritórium. A v tom je aj zmysel ich ochrany, lebo v žiadnom prípade nie je žiaduce, aby zahryzli každého kto sa pri stáde objaví. Kontrolujú situáciu, nemajú záujem nikoho zožrať, nikto im nenavodzuje situácie s figurantmi, aby si pastier, alebo majiteľ overil, či si jeho aziat svoje teritórium ustráži. Každý normálny aziat to dokáže. Jeden razantnejšie iný menej. Vedia však ako majú reagovať a gašparkovanie na cvičiskách a rôznych podujatiach im  viac správneho charakteru nepridá.

:

Z rozprávky Karakušov rozsudok

  Jeden zlodej si pri krádeží zlomil nohu, keď povolil obločný rám, na ktorý vyliezol. Vybral sa za kráľovským správcom Karakušom so sťažnosťou.

Aborigénka pri práci

Karakuš si postupne volal všetkých pomyslených vinníkov od majiteľa až po krásnu ženu v červených šatoch a nakoniec farbiara, ktorý tieto červené šaty zafarbil a ktorý ako posledný zostal najväčším vinníkom zlodejovho nešťastia. Karakuš rozhodol o tom, že farbiar musí pykať za zlodejovu zlomenú nohu a nariadil ho obesiť. No a keďže bol farbiar privysoký k tomu, aby ho obesili na dvere, vymenili ho skrátka za iného farbiara, menšieho, ktorému nepomohli ani prosby, ani  vysvetľovanie. A bolo učinené spravodlivosti zadosť, zrejme preto, aby kráľovský radca Karakuš ukázal ľudu svoju múdrosť a zmysel pre spravodlivosť.

V rozprávke je kráľovský radca Karakuš, u nás na Slovensku zase parlament s mnohými spravodlivými správcami slovenského národa a hlavný slovenský Karakuš sa rozhodol tiež učiniť spravodlivosti zadosť a aby uspokojil rozbúrený pospolitý slovenský ľud a zároveň odpútal pozornosť od najväčších zlodejov, ktorí si pri rozkrádaní nášho spoločného majetku poranili svoje nožičky, rozhodol sa obetovať ako nevinného farbiara z rozprávky, vybrané plemená psov, ktoré sú pre spoločnosť ozajstnou hrozbou. Je nutné zastaviť krvilačné šelmy, ktoré si radi pochutia na ľuďoch, ktorých  chytajú a hryzú hlavne v priestoroch svojich bydlísk a nezriedka aj v parkoch,  na uliciach.

Ako každé iné šteňa

A pozor! Medzi najnebezpečnejšie plemená patrí pastiersky pes zo Strednej Ázie, ktorý sa vo svoje pôvodnej vlasti živí  najmä lovom pastierov od čoho je odvodený aj jeho názov Stredoázijský pastiersky pes. Vidno, že slovenský Karakuš  sa vyzná, keď tieto psy, ktoré patria medzi najstaršie, najstrašnejšie plemená na svete a od nepamäti sú pre celé ľudstvo obrovskou hrozbou, zaradil do zoznamu nežiaducich. V našej vyspelej spoločnosti takéto monštrá nemajú miesto, vďaka Karakuš, konečne sa budeme spokojne prebúdzať  do rúžových zajtrajškov. Konečne budeme môcť vyjsť bez strachu na ulicu bez toho, aby sme sa obzerali, či na nás práve nestriehne tento hrozný lovec a démon menom  Stredoázijský pastiersky pes, niekedy familiárne  nazývaný aziatom. Vskutku  bolo načase nastoliť poriadok !
No asi bolo dosť tej irónie, ale nedalo mi nenájsť analógiu medzi rozprávkovým Karakušom a našimi zástupcami národa, ktorí sa pustili do záchrany ubolených občanov, ktorých trápia v tejto dobe hlavne psy a nie darebáci, ku ktorým sú zhovievaví. To čo sa v súčasnosti v parlamente odohráva v súvislosti s vybranými plemenami , ktoré sa dostali bez akejkoľvek logiky do nemilosti už nie je obyčajná absurdita, diletantizmus.

Medzi ľuďmi

A som presvedčený o tom, že ani slovo idiotizmus dostatočne nevystihuje skutočnú podstatu podaného návrhu, ktorý bol do parlamentu predložený. A to, že sa dostal do druhého čítania svedčí len o dostatočnom počte idiotov, ktorí boli z vôle ľudu zvolení do inštitúcie nazvanej parlament.  Na druhej strane, čo sa čudujeme? Veď Slovač rada počúva sľuby a má rada jednoduché riešenia, ktoré zabezpečí  súčasná politická garnitúra pri moci. To známe, že nikto vám nemôže dať viac ako my sľúbiť má pre ľudí na Slovensku čarovnú moc a nikto si neuvedomuje kam to pomaly, ale iste smeruje. Je to priehľadné, sľubovať a potom odpútavať pozornosť od vážnych problémov a ledačín. Nevydaný blok za jedny zápalky, alebo pivo- pokuta  330 až 3300 Euro. Jeden jogurt, deň po záruke – 1000 Euro. Stredná produkujúca vrstva hlavne v obchode – triedni nepriatelia. Takáto  ideológia sa tu vtláča slovenskému národu.
Na druhej strane  machinácie a podvody na vysokej úrovni za podpory politických mecenášov  často znamenajú  doživotný blahobyt, jachty, vrtuľníky, hotely, ostrovy, kontá na Cypre, dovolenky na Seychelách. Takto to u nás funguje, takto si to priala väčšina, ktorá dala hlasovaním moc tým, ktorých najpálčivejším problémom sú psy a medzi nimi aj naši aziati.

Nikto nemá strach. Ako vidno ani malé deti v jeho blízkosti, lebo vedia, že ich aziat bez príčiny nenapadne

Zvyšujú sa kontroly, naháňajú malé rybičky zatiaľ čo žraloky úradujú, korumpujú a hádžu miliónmi. Nie psom zaviesť povinné náhubky, ale vládnym činiteľom a členom parlamentu nasadiť náramky s kamerami, aby boli neustále pod kontrolou, lebo práve títo sú pre spoločnosť nebezpečnejší ako všetky hryzavé psy tejto krajiny.
Návrh zákona, týkajúci sa nášho plemeno SAO / stredoázijský ovčiak /, samozrejme a celkom logicky by v normálne fungujúcom štáte nemal mať žiadne miesto, lenže žijeme na Slovensku a je možné, že za podpory idiotov si to miesto nájde. Zákon by mal logicky riešiť zodpovednosť jednotlivých majiteľov všetkých plemien a nech sú kritéria trestnoprávnej zodpovednosti prísne. To sa dá pochopiť, dokonca by tomu tak malo byť, lebo človek, občan a hlavne deti musia byť spoločnosťou chránené. Som všetkými desiatimi za, nech sú tresty pre nezodpovedných majiteľov čo najprísnejšie, ale trestať nejaké plemená? Za čo? A dokonca pastierske plemeno, ktoré je v zásade povahovo vyrovnané, nemá v“ náplni  práce“ útočiť na ľudí, ako väčšina služobných psov a tisíce rokov bolo šľachtené za účelom ochrany stád pastierov v Strednej Ázii?!

Pri práci v Tadžikistane

A vie slovenský Karakuš o fakte, že príliš agresívne jedince nášho plemena sa dlhé roky vo svojej pôvodnej vlasti a to najmä v Turkménsku a Tadžikistane utrácali ak bez príčiny na človeka čo len zavrčali, bez pohryzenia? Samozrejme v rukách hlupákov, ktorí tieto psy dráždia a nabudzujú voči ľuďom, môžu tieto psy vzbudzovať obavy, ale ktoré plemená v rukách nezodpovedných majiteľov  nebudú vzbudzovať tieto obavy? A u nášho plemena u správnych aziatov je to doslova genetický zakódované neubližovať človeku a najmä deťom.
Venujem sa týmto psom už viac ako 20 rokov, vychoval som pri nich troch, dnes už dospelých synov, máme doma vnúčence, chodíme na prechádzky a doteraz sa nikdy nestalo, aby naše psy na ulici niekoho pohrýzli. A doma rodinných príslušníkov tak isto nie. Nebudem tu rozoberať podobne ako postupovať pri výchove a držaní aziata, ale v každom prípade je nutné  brať na zreteľ jeho povahové vlastnosti, ostatne tak by to malo byť pri každom plemene, lebo ak sa tieto vlastnosti snaží niekto nasilu meniť a zaobchádza so svojim psom podľa svojich predstáv nerešpektujúc dané vlastnosti plemena, môže napáchať hodne zla.

Kamaráti

Ak budete pitbulla štvať na ľudí, je to proti jeho prirodzenosti a môže to nalomiť jeho psychiku, čo býva príčinou skratového chovania. A tak je to aj s aziatom, ale aj iným plemenami. Aziata nedráždime na ľudí a tiež nebudeme nútiť chrta, aby stopoval a bulldoga, aby pretekal na dostihoch.Každému čo patrí.
Problémy nie sú v konkrétnych plemenách, ale v ľuďoch. Tak jednoduché a logické, teda pre normálneho človeka.  Skúste aziata úmyselne poštvať voči človeku niekde vonku na pár metrov. Nejde to, nie je to pes na zadržanie a štvanie voči ľuďom. A čo iné plemená, ktoré sa do zoznamu nedostali a ktoré na cvičákoch po víkendoch útočia na figurantov a majitelia ich k tomu vedú? Nikto si však z nás nechce nič idealizovať, lebo aj náš aziat vie byť nebezpečný, ak si stráži svoje teritórium , ale to by komu malo vadiť? Lumpom, zlodejom, ktorý vás chcú vykradnúť? Prečo sú u nás darebáci zákonom chránení a to nielen v takýchto prípadoch?

Za roky spolužitia  sučky aziata s dievčatkom, nedostala na ňu chuť

Smutné čo deje ohľadne nášho plemena, ale aj iných plemien, ktoré sa dostali do nemilosti. Tí, ktorí  mali hájiť záujmy chovateľov a všetkých plemien,  ponúkli navrhovateľom zákona obetného baránka v podobe pár plemien, ktoré v žiadnom prípade nepatria medzi tie, ktoré štatisticky najviac zahryzli do človeka. Ak mnohí s nádejou očakávali lepšie časy po odchode slovenského Lukašenka bývalého prezidenta SKJ Štefíka, tak sa dočkali. Nie však lepších časov, ale ignorancie. Ako inak nazvať to, keď si svoje vyvolené plemená niekto chráni tým, že obetuje iné plemená a podhodí navrhovateľom kosť, po ktorej navrhovateľ s vďačnosťou chňapne? Má sa tak aspoň na čo vyhovoriť, odbornú radu dostal od povolaných.

Veľký  a verný kamarát

A nič na tom nemení ani fakt, že čelní predstavitelia prehodnotili svoje pôvodne stanovisko a chceli by vziať ohlodanú kosť naspäť. Chytať zajaca za chvost zvyčajne nemá efekt. Pozde, pozde milý drozde! Ak bude ten návrh zákona z dôvodov väčšiny idiotov  schválený, spoluvinu na tomto svinstve napáchanom na obetovaných plemenách nezmyjú. Uvidíme ako to všetko dopadne. Ak tento neuveriteľný návrh zákona prejde, nebude to prvý raz, čo na Slovensku zakvitne hlúposť a chovatelia dotknutých plemien budú musieť hľadať spôsob ako fungovať v tejto demokratickej spoločnosti naďalej. Alebo to jednoducho zabalia. Rozprávky mávajú väčšinou konce dobré, hoci tá o Karakušovi  pre nevinného farbiara dobrý koniec neprichystala. Nechajme sa prekvapiť, ako dopadne návrh slovenského Karakuša a aký to bude mať koniec pre chovateľov obetovaných plemien a aký pre plemená samotné.
Nádej zomiera posledná a zostáva len veriť, že zdravý rozum ešte zo všetkých kompetentných nevyprchal nadobro.

Či še hnevace? /či sa hneváte? /

 vešol un do jedneho domu a zjednal še z gazdom tak, že chtory še perši pohneva, temu še odreže nus. / I vošiel on do jedného domu a zjednal sa s gazdom, kto sa prvý nahnevá, tomu sa odreže nos /

Edigej Borojo - víťaz nejednej vystavy, druhé miesto na Svetovej výstave v Helsinkách, o tomto psovi sa píše v blogu. Mal boľavé lakte.

Či še hnevace?
Je názov jednej z Dobšinského ľudových rozprávok vo východoslovenskom nárečí. V rozprávke si robia prieky traja bratia s gazdom u ktorého sú v službe a ak niektorý z nich nevydrží schválnosti, ktoré si navzájom konajú, tak  prvý  ktorý sa nahnevá príde o svoj nos. Ktovie koľkí z nás by obstáli pri takých skúškach, ktoré si hlavní aktéri rozprávky  vzájomne dávali? V úvodnom blogu som si dovolil pichnúť do osieho hniezda a samozrejme reakcie nedali na seba dlho čakať a ak by sme sa ocitli v spomínanej rozprávke,  pár nosov mojich oponentov by bolo vo vážnom ohrození a trúfam si povedať, že by na svojom mieste nevydržali. Nie som prihlásený na facebooku,  s fórami som už skončil a tak sa mi tie negatívne ohlasy dostávali viac menej sprostredkovane, ale aj to stačilo k tomu , aby som mohol skonštatovať, že som aj takéto reakcie očakával. Nie som predsa naivný a v kruhu chovateľov nášho plemena sa nepohybujem jeden deň.  Zdá sa, že tých pozitívnych bolo

Ejsar Borojo, šampiónka SR, tiež s boľavými lakťami.

viac, ale také zázraky aby som svojimi  slovami všetkým ulahodil sa nedejú.   Predpokladal som, že rozvírim pokojnú hladinu ako svojho času na českom fóre, keď som poukázal na nebezpečenstvo premeny nášho plemena na plemeno celkom odlišné čo sa týka vzhľadu a charakteru tiež. Samozrejme nebolo to vtedy len z mojej hlavy, pretože  impulz k tomu počinu prišiel hlavne pri štúdiu internetových stránok, keď som dlhé večery sledoval večné a nekonečné debaty na ruských a ukrajinských fórach. Mnoho sa človek mohol dozvedieť zo stránok renomovaných chovateľských staníc ako Kara-Kelle, Tosh Sanam, Royal Gift of Asia , Azia Chan a tiež zo seminárov, kde najmä Farida Bolkunova  vedela dokonale rozobrať do detailov psy Strednej Ázie v Turkménsku, ich exteriér, charakterové vlastnosti, skrátka všetko čo s našimi aziatmi úzko súvisí.

Ilgiz: Víťaz mnohých výstav, ale problémy s lakťami sú evidentné

Paradoxne aj dlhé, často únavné debaty so skupinou chovateľov, ktorí sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou a vytvorili svoj vlastný klub Turkménskych Alabajov, mi pomáhali rozšíriť si vedomosti o psoch Strednej Ázie, lebo ak človek chce diskutovať  musí,  vecne argumentovať. A k tomu je nutné zozbierať všetky možné dostupné materiály, porovnať ich a zhodnotiť. Čas ukázal, že cesta čistých turkménskych alabajov je u nás v našich podmienkach ťažko realizovateľná a tak viacerí sa vrátili  k osvedčenej značke SAO.

"Kravský" postoj

Mnohí celkom ľahko a spokojne prevrátili svoje kabáty a nech slúži ku cti tým pár ľuďom, ktorí síce zostali opustení so svojimi víziami, ale zachovali si svoju tvár a charakter. Zatiaľ, čo tí  iní  si svoje psy bez mihnutia oka, určite nie kóšer spôsobom za asistencie bývalého prezidenta SKJ  Štefíka, zaregistrovali späť  pod SAO, ktoré tak statočne pár rokov  hanili. A skôr ako pristúpim k jadru tohto blogu, by som rád ozrejmil, tým, čo budú mať s mojimi slovami nejaký problém, aby sa obracali výlučne na moju osobu, pretože za to, čo tu prezentujem, som zodpovedný výlučne ja a nikto iný. Konštatujem to preto, lebo pri prvom mojom blogu sa niekto obrátil  na nesprávnu adresu.  Možno si majiteľ myslí, že ak zmiznú fotografie, zmiznú problémy, ktoré som pomenoval. Nepochopil, že ak strčí hlavu do piesku, že  raz tu hlavu bude musieť, či chce, alebo  nechce z piesku vytiahnuť.  V žiadnom prípade nebolo a nie je mojim úmyslom jednotlivých psov dehonestovať a spokojne priznávam, že aj u mojich psoch a mojich odchovov sa vyskytli a zrejme aj vyskytnú nedostatky, lebo to skrátka chovateľský život prináša.

Nie každý import sa vydarí, ale je to potomok vynkajúceho psa šampióna Tibul Chana, s ktorého líniami i dodnes v Strednej Ázii pracujú. Mohutný pes, avšak už nie v požadovanom type, príliš ťažký lymfatický, ale kĺby mal v poriadku a tak isto charakter zodpovedajúci.

Je tu však obrovský rozdiel v prístupe riešení problémov od jednotlivých chovateľov. Zatiaľ čo jeden vediac o problémoch svojich zverencov chyby za každú cenu zakrýva, dokonca obhajuje a zavádza nových majiteľov, druhý už so psami a sukami u ktorých evidentne vážne chyby objavil v chove nepočíta. A tu je kameň úrazu, lebo nie každý je ochotný sa vzdať chovnej suky, alebo psa len tak ľahko. Veď prečo aj, keď sú to neraz výstavne úspešné jedince, alebo vzácne importy z Ruska, či Ukrajiny. Potomkovia legendárnych psov sú u nás nedotknuteľní a ak sa aj ukáže časom na viacerých odchovoch, že niečo nie je v poriadku, čo sa týka genetickej danosti ohľadne exteriéru, alebo charakteru, tak sa to jednoducho neberie do úvahy.  Myslím, že som to už viackrát v iných témach konštatoval, že mať legendy je síce pre chov prospešné,  ale potomkovia musia ukázať, že sú hodní svojich predkov. Ak aj zoberieme do úvahy fakt, že vo vrhu nemôžu byť všetky šteňatá rovnaké ani čo sa týka exteriéru ani čo sa týka povahy, časom na viacerých vrhoch musíme vidieť aké vlastnosti  u potomkov v globále prevládajú. V praxi to znamená asi toľko, že ak väčšina z vrhu sú jedincami zdatnými, je vhodné dať rodičom daných šteniat ďalšiu šancu, aby potvrdili, že sa nejedná o náhodu a samozrejme rodičov môžeme obmieňať.

Nie každý odchov sa podarí

Ak však zistíme nedostatky vážneho charakteru, pokúšame sa zistiť odkiaľ pramenia, či zo strany otca, alebo matky. Pre zodpovedného chovateľa je samozrejmé,  ak sa zopakujú od niektorého chovného jedinca problémy u jeho potomkov, že ho viac v chove nebude používať a to aj v tom prípade ak by to bol potomok hociktorého legendárneho psa. Pred časom bolo dovezený do ĆR zaujímavý pes výbornej krvi, pes urastený, mohutný v type, skrátka naozaj veľmi pekný pes, chýrnych predkov. Priznám sa, že v tom čase som uvažoval napáriť týmto psom a majiteľa som aj oslovil avšak zhodou okolnosti sme namiesto tohto psa použili iného, ale aj keď to uskutočnené spojenie nevyšlo podľa mojich chovateľských predstáv, som rád, že som toho importovaného zaujímavého psa v chove nepoužil. Dokonca hovorím, že všetci svätí pri mne stáli a stalo sa čo sa malo stať. Pravda ani ten môj  vrh s iným psom nenaplnil moje chovateľské ambície, ale v tom vrhu sa narodili aspoň šteňatá s výbornou povahou, čo by som od toho importovaného psa, určite nedostal. Moje sklamanie nebolo náhle, ale postupom času sa ukázalo, že tento pes, ktorý sa mal statočne postaviť voči známemu borcovi na Ukrajine, nemá žiadnu psychiku, ktorá by čo len trochu zodpovedala požadovanému charakteru.

Hrdý pastiersky pes,alebo šašo?

Vidieť psa rezignovať po pár sekundách nie je príjemný zážitok pre tých, ktorí vkladali do neho nejakú nádej. A ak sa to zopakuje a váš favorit znovu utečie po pár sekundách panicky kvíliac, tak je to ešte horšie. Poviete si, to nič, lebo aj také sa stáva a fakt je to pravda, pretože pes je len živý, cítiaci tvor a nemusí mať svoj deň, lenže ak neskôr vidíte potomkov, ktorých reakcia je obdobná, pochopíte, že to nemôže byť náhoda. Smutné, pre mňa hodne smutné, lebo tak charakterovo slabé jedince som hádam videl len u poradcu chovu SKÁaRO, ktorý je tým povestný, že ho hryzú vlastné psy, keď sú na neho nahnevané, že ich pustil do stretu s nejakým protivníkom.
A to, že majiteľ importovaného  psa  o tom vie, že má charakterovo slabého jedinca a  z dôvodov len jemu známych napári množstvo súk je jeho osobná vec. Žiaľ,   nie je prvý ani posledný, kto tak koná.
Je to absolútne v jeho kompetencii, ale komu chce potom hovoriť o chove tých pravých čistých aziatov? 

Ja to po toľkých rokoch  chovu aj z ľudského hľadiska  chápem, že majitelia svojich psov si nechcú pripustiť žiadne vážne chyby, predsa sa nevzdajú len tak ľahko  svojho  miláčika! Veď vyhral nejednu výstavu, tak kto si dovoľuje  spochybňovať jeho kvality? Akým právom niekto útočí voči kompetentným rozhodcom?

Všetko ok?

Viem sa vžiť do  podobnej situácie, nakoniec  sám som prešiel etapou mnohých výstav s pomerne peknými výsledkami. Sú však tieto hodnotenia skutočne objektívne, vystihujúce skutočnú hodnotu vášho jedinca? Z vlastných dlhoročných skúsenosti pochybujem a dodávam, že aj výsledky nejedného psa z našej chovateľskej stanice neboli objektívne. Odstupom času to vidím tak, že ak  importovaná sučka LI bola prvou šampiónkou Slovenska  v súlade so všetkými požiadavkami na dobrého aziata, tak napríklad Edigej Borojo , ktorý vyhral nejednu výstavu a bol druhý na Svetovej výstave vo Fínsku, si takéto ocenenia nezaslúžil. A uvediem aj prečo. Edigej bol síce jeden atraktívny pes, ktorý sa páčil ľuďom už na prvý pohľad., lenže mal problémy s lakťami, skrátka opuchnuté lakte v dôsledku dysplázie lakťových kĺbov. Paradoxne žal na výstavách úspechy, keď raz dokonca na medzinárodnej výstave rozhodca ocenil jeho chorobne zhrubnuté predlaktie s tým, že má na ňom pekne vyvinuté svaly.

Viditeľné opuchy s otlakmi

Z množstva rozhodcov,  ktorí ho posudzovali, len jedna pani rozhodkyňa z Poľska konštatovala, že pes nie je zdravý. Samozrejme, vtedy sme boli urazení, ale časom sme pochopili, že práve táto pani pomenovala skutočný stav tohto psa. Jeho sestra Ejsar, šampiónka, atraktívna, veľká, hodne veľká, suka, nad ktorou sa rozhodcovia spolu  s nami rozplývali, mala  identický problém. Pochopili sme, že tadiaľto cesta nevedie v čom nás utvrdilo aj to, že sme jedného psa z toho vrhu museli dať operovať.  Počas pomerne dlhého obdobia stráveného na výstavách sme zažili toho naozaj neúrekom a žiaľ videli mnoho víťazov s viditeľnými defektmi. Nejeden šampión mal operované lakťové kĺby a nejeden kravský postoj. Iste,  nie každá deformácia musí byť dôsledkom genetických daností, ale ten predpoklad je vysoký. A nepovažujem to za niečo strašné ak niektorý jedinec má nejaký náznak nekorektného postoja hrudných, alebo panvových končatín. To, čo však za strašne a neprijateľné považujem je,  ak takýto pes, alebo sučka získavajú vysoké hodnotenia.  Deformácia kĺbov môže nastať rôznymi spôsobmi a okrem genetickej danosti sa na nej môže podpísať nesprávne kŕmenie, skoré a nadmerné zaťažovanie mladých jedincov, alebo aj úraz. Mali sme importovaného psa menom Ak-Eľbars, u ktorého boli náznaky francúzskeho postoja viditeľné. Paradoxne práve tento pes dal s rôznymi sučkami pomerne kvalitné potomstvo bez akéhokoľvek náznaku spomínaného postoja. Psa sme importovali ako 7 mesačného a ako šteňa bol určite podľa fotografií prekrmovaný. Neviem isto, ale je možné, že práve tam vznikol daný problém.

zreteľné problémy s kĺbami, ktoré sú príčinou francúzskeho postoja

Nie je hanbou ak sa niečo nepodarí, či už pri importoch, alebo odchovoch, venujeme sa predsa živým tvorom a chov sa nedá presne matematicky vypočítať, hanbou však podľa mňa je, ak majitelia, alebo chovatelia úmyselne zakrývajú problémy, ktoré aj tak časom vyjdú na svetlo. A ešte väčšou hanbou je kryť za každú cenu a používať jedincov u ktorých potomkov sa negatíva už prejavili v miere ťažko akceptovateľnej. Nemusíte so mnou súhlasiť, je to môj pohľad, no možno by nebolo zlé aspoň sa zamyslieť nad tým, čo tu prezentujem a o čom píšem. Mne

to môže byť v podstate jedno, ako si riadia svoju chovateľskú činnosť jednotliví chovatelia, alebo ako pristupujú majitelia ku svojim psom, ktorí nie sú v poriadku v rámci zdravotného stavu, alebo charakteru, pretože aj tak nemôžem zmeniť ich myslenie a postoje. Môžem len z času na čas poukázať na problémy, ktoré reálne existujú.

Zdravý, alebo s problémami kĺbov? Majiteľ tvrdí, že zdravý, mnohí čo ho videli zase opak. V podstate to je jedno, lebo to nie je pes, ktorý by v Strednej Ázii dokázal bez problémov existovať a nesie hodne netypických nežiadúcich znakov podľa Faridy Bolkunovej, ktorá psa po seminári v ČR republike ohodnotila.

To je všetko, len poukázať. Som už príliš dlho pri našom plemene k tomu, aby mi niekto vešal na nos somariny a rozprával rozprávky o psoch, ktorých som na vlastné oči videl. Tvrdenie o psovi, ktorý si práve poranil labu a preto kríva a potom o pár dní opäť špatne stúpne a znovu kríva, môže platiť možno pre začiatočníkov, alebo naivky.  Ja si pred problémami oči zatvárať nebudem, čoho dôkazom je aj nejedno odstavenie chovných jedincov v našej chovateľskej  stanici a v nejednom prípade jedincov skutočne výstavne úspešných navonok atraktívnych. Tiež jedinec bez charakteru by mohol  byť trebárs aj šampiónom Marsu, u nás v chove šancu nedostane.
A či še budzete hnevac, po týchto mojich slovách je len vašou vecou. Môžete sa hnevať spokojne, našťastie nie sme v rozprávke a váš nos zostane na svojom mieste.